Myslím si, že každý vie, že v našej škole bola inšpekcia. Preto som sa rozhodla napísať o tom, ako sme to zvládli. Na začiatok však trochu charakteristiky :
Tercia. Ambiciózna. Hlučná. Veselá. Možno ešte stále detinská. A inšpekcia ? Vážna. Dozerajúca na poriadok. Tieto dve kombinácie k sebe veľmi nepasujú. Ako je teda možné, že sme to zvládli bez napomenutí a zbytočných karambolov ?
Neraz sa o nás hovorí ako o najhoršej triede v škole. Alebo si to len myslíme, pretože to môžu povedať každej jednej triede, aby si to myslela. Vymýšľame huncútstva, porušujeme školský poriadok, neplníme si povinnosti, sme neaktívni. Česť výnimkám... Ale keď mala prísť inšpekcia, všetko sa zmenilo.
Ani jeden z nás nevedel, čo má očakávať. Či sa máme báť, alebo byť pokojní. A predsa sme s malou dušičkou vykúkali na chodbu a netrpezlivo očakávali jej príchod. Potom to však bolo tu. Prekročila prah dverí a všetok šum naokolo stíchol. Predstavila sa a odišla sa posadiť na dopredu pripravené miesto. Hodina sa mohla začať.
Poviem vám, nemusíte byť génius, aby ste si všimli, ako sa naši profesori snažili byť milí, chápaví, menej sa na nás rozčuľovať. Nedávam im to za zlé, veď ja by som robila na ich mieste to isté. Ale viete čo? Tá zmena bola príjemná a priala by som si každú hodinu v takomto duchu. Možno by sa potom zmenil aj náš prístup k učeniu, povinnostiam a aktivite na hodinách. Učenie by bolo pre nás hrou a detskou zábavkou, niečím príjemným. A naša škola by bola náš dom.
